Radhošť s kaplnkou sv. Cyrila a Metoda

Za starých čias, keď sa po horách ešte nechodilo s mapou, ale s modlitbou, stával vraj na vrchole Radhošťa zlatý Radegast. Boh slnka, úrody a pohostinnosti hľadel z najvyššieho miesta kraja do dolín plných dymu z ohnísk a horali k nemu stúpali s obetinami: medom, obilím, prvým mliekom jari. Okolo modly horel oheň, ktorý nesmel vyhasnúť, a na letný slnovrat sa na vrchole tancovalo a obetovalo bielemu býkovi.

Hora sama vraj bola dutá. Pod pasienkami a bučinami sa tiahli chodby a siene, v ktorých Radegastovi kňazi strážili poklady znesené z celého Valašska - a práve tam, do tmy pod vrcholom, ukryli zlatú modlu, keď sa od Velehradu začala šíriť správa, že prichádza nová viera.

Tá správa mala dve mená: Cyril a Metod. Bratia zo Solúna, ktorí na Moravu priniesli písmo aj Slovo, vraj došli až pod Radhošť. Rozpráva sa, že nocovali v doline pri studničke, a keď sa ráno hmla roztrhla, uvideli na vrchole žiaru: slnko sa odrážalo od zlatej modly. Vystúpili hore chodníkom, ktorým dnes ide každý pútnik z Pustevien, a s nimi šli aj ľudia z podhoria, zvedaví, kto sa s kým na vrchole zmeria.

Hore vraj Metod dlho mlčal. Potom povedal horalom, že im neberie horu ani oheň, ani piesne - len modlu, ktorá berie a nedáva. Radegastova socha bola zvrhnutá zo skaly. O jej ďalšom osude sa rozpráva dvojako: podľa jedných sa skotúľala do doliny a dodnes leží zarastená machom v niektorej z roklín, podľa druhých ju kňazi stihli odniesť do podzemia a zavaliť vchod. Na mieste obetiska potom bratia vztýčili kríž - prvý z radu krížov, ktoré na vrchole stáli po stáročia, kým tam vyrástla dnešná kaplnka.

Lenže Radegast, ako to už so starými bohmi býva, celkom neodišiel. Hovorí sa, že prebýva v podzemných sieňach a stráži poklad, ktorý tam s ním zostal. Vchody do jeho ríše pozná vraj len hora sama: raz sa otvoria v Cyrilke, dlhej puklinovej jaskyni kúsok pod hrebeňom, inokedy vo Volářke pod vrcholom. Pastieri rozprávali o dierach, do ktorých keď hodíš kameň, padá a padá a dna sa nedopočítaš; a o tom, že za veľkých búrok hora duní, akoby sa v hĺbke prevalilo niečo ťažké.

O poklade sa vie toto: otvára sa raz do roka, na Veľký piatok, keď sa v kostoloch čítajú pašie (biblické čítanie o umučení Krista). Kto by v tej chvíli našiel vchod, smie si nabrať plné hrste - ale nesmie prehovoriť a nesmie sa obzrieť. Rozpráva sa o sedliakovi z Bečvy, ktorý zlato našiel, no pri východe si spomenul na čiapku, ktorú nechal vnútri. Obzrel sa, skala sa zavrela a on do smrti chodil na Veľký piatok k hore čakať, či sa mu otvorí druhý raz. Neotvorila.

Keď sa v roku 1898 na vrchole svätila kaplnka, starí ľudia z Trojanovíc vraj hovorili, že hora sa konečne zmierila: hore kríž a zvon, dole v tme starý boh - a medzi nimi hrebeň, po ktorom ľudia chodia hore dodnes, či už za jedným, alebo za druhým. Hora, zdá sa, unesie oboch.

Barokovú legendu ako prvý zaznamenal Jan Jiří Středovský. Koluje v mnohých neskorších variantoch, historickým prameňom však nie je.